Mala som vtedy krásnych sedemnásť. Študovala som na SEŠ v Poprade a bývala na internáte. So spolužiačkou sme si len tak, z rozmaru, podali inzerát v mládežníckom denníku: „Dve ...“

Dostali sme celkom slušný kopec listov. Odpovedala som jednému vojakovi. Myslím, že sa volal Tomáš a bol z južných Čiech. Napísali sme si pár listov, nasledovala výmena fotiek a hneď bolo navrhnuté stretnutie. Nakoľko sa blížily prázdniny, tak z písania a stretnutia nič nebolo. Pomaly som zabudla na môjho kamaráta z inzerátu. V treťom ročníku internát zrušili a ja som bývala na priváte.

Jedného večera som pozerala z izby von oknom a tu sa mi prihovorili dvaja vojaci. Boli v Poprade len na jeden deň. Vraj kade sa ide k SEŠ, lebo by sa radi stretli s jednou dievčinou. Povedala som, že tam už večer nikoho nenájdu. Neviem ako dlho sme rozprávali a keď odchádzali, tak mi jeden z nich nechal v kvetináči na ulici lístok s adresou.

Ráno, keď som išla do školy, rozbalím lístok a tam čítam: Tomáš...

PS: S kým som sa rozprávala v ten večer, vedela som hneď ráno. On to nevie dodnes. Moja vina.